4. kapitola
„Veľkňažka ťa očakáva.“ Oznámil chladný hlas.
Mohutná postava v tmavom plášti s kapucňou na hlave prešla cez otvorené dvere. V miestnosti bolo prítmie.
Za veľkým kancelárskym stolom osvetleným iba jednou lampičkou sedela mladá žena oblečená v bielom habite olemovaným zlatistým okrajom.
Kapucňa jej voľne splývala na pleciach a plavé vlasy mala zopnuté do pevného uzla.
Krásna žena, pomyslel si Ruben, zavrel za sebou dvere a zložil si z hlavy kapucňu. Svetlo lampy odhalilo na jeho tvári odpornú jazvu tiahnúcu sa spod oka až po obočie.
„Sadni si Ruben.“ Povedala žena a ukázala na kreslo pres sebou.
„Mám zlé správy.“ Povedal, sadajúc si do pohodlného kresla. Zbadal ako žene nebezpečne horí oheň v očiach.
„Ruben, verím ti. Dúfam, že si vykonal svoje poslanie dobre.“ Povedala takmer pošepky, no nebezpečný tón v jej hlase to len zvýraznilo.
Ruben cítil ako mu po chrbte prešli zimomriavky. Nikdy sa ničoho nebál, ale táto žena zo seba vyžarovala čosi, čo ho desilo... Čosi magické.
„Pani moja, snažili sme sa ako sme vedeli. Nedal sa presvedčiť. Museli sme urobiť nevyhnutné opatrenia. Ten chlapec bol až príliš bystrý.“
„Ruben!“ skríkla na neho žena a prudko sa postavila.
„Nič iné sa nedalo urobiť!“ obraňoval sa Ruben a klesol hlbšie do kresla.
„Vieš dobre, že si nás tým vystavil riziku. Ak sa do toho zapletie polícia...“
„Nemajú nijaké dôkazy...“
„Aj tak vieš, že som si to neželala!“ zahriakla ho žena a opäť si sadla do kresla.
„Modli sa aby nič nenašli...“
Ruben sa nervózne zahniezdil. Tajil ešte jednu dôležitú vec, no bál sa reakcie veľkňažky. Jedna vec ich predsa len môže ohroziť...
„Odviezli ho do nemocnice.“ Povedal so stiahnutým hrdlom.
„Prosím?“ vydesene na neho pozrela žena.
Ruben jej náhlivo vysvetlil čo sa stalo. Veľkňažka sa zhlboka nadýchla a snažila sa upokojiť.
Keď Ruben zmĺkol, chvíľu len zhlboka dýchala a potom prehovorila.
„V poriadku, nič sa nedeje. Ruben, už ti asi nikdy nebudem môcť dôverovať, ale dám ti poslednú šancu...“
O štvrť hodinu vychádzal Ruben z hlavné stanu, pevne rozhodnutý už viac nesklamať dôveru svojej pani.
Kráčal vyľudnenou ulicou, ktorú osvetľovali matné pouličné lampy a premýšľal nad svojim plánom... Je to príliš nebezpečné.
Ale aj keby sa to nepodarilo, jedno si musel všepiť do hlavy. Bratstvo je prvoradé... prvoradejšie ako jeho sloboda...
