3. kapitola
Amélia Dietrichová, študentka lekárskej fakulty Komenského práve sedela na chodbe oddelenia detskej chirurgie na Kramároch a vypisovala nudné štatistiky.
Po tom, čo niekoľkokrát za deň vyplňovala lekárske anamnézy si už zvykla. Bol to pre ňu určitý druh odpočinku.
V momente, keď prepisovala zo svojich poznámok do papierov údaje o rodine jedného zo svojich zverencov, bzučiak na dverách hlasno zazvonil.
Dvere sa otvorili a dnu vkĺzla veľká biela posteľ.
„Pomôžte mi prosím vás!“ oslovil ju mladý sanitár, ktorý vykukol spoza konca postele.
Amélia k nemu priskočila a šikovne vymanévrovala nemotornú posteľ z dverí. A zastala pred ošetrovňou.
„Čo sa mu stalo?“ spýtala sa ukazujúc na mladého chlapca bezvládne ležiaceho na posteli.
Na tvári mal kyslíkovú masku a v ruke zapichnutú ihlu. Transfúzia.
„Je postrelený.“ Oboznámil ju so situáciou sanitár. „Našli ho takmer vykrvácaného v parku medzi kríkmi.
Mal veľké šťastie. Keby to nebolo tu blízko a sanitka by neprišla do dvoch minút, asi by to neprežil.“
Amélia sa tvárila zhrozene. Ako by mohol byť niekto schopný ublížiť dieťaťu?
„Kde je do čerta tá vrchná sestra?! Ponáhľam sa! Máme ďalší výjazd!“
„Veď choďte, ja sa o neho postarám.“
„Ste sestra?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„Nie, som študentka.“
„Musím počkať na sestru. Treba podpísať, že ste ho prebrali.“ Ukázal na papier, ktorý držal v ruke.
„Myslíte, že sa z toho dostane?“ pýtala sa Amélia ďalej. Tento prípad ju zaujal.
„Už je po operácií. Vybrali mu guľku z hrude. Tesne minula srdce. Vrah si zrejme myslel, že je mŕtvy.
Ten chlapec mal naozaj šťastie. Záleží už len na tom, či sa rana dobre zahojí. Ohroziť ho môže infekcia.
Má málo bielych krviniek, takže mu budú musieť posilňovať imunitu. Inak by sa mal z toho dostať.“
Amélia si vydýchla. To by bola naozaj škoda. Bol to veľmi pekný chlapec. Ktovie prečo ho chceli zabiť...
Z myšlienok ju vytrhli rýchle kroky blížiace sa k nim.
„Prepáčte, ale musela som rozdať lieky, som na oddelenie celkom sama. Druhá sestra išla chystať večeru.“
Vysoká tmavovlasá pani v stredných rokoch pôsobila mierne prísnym, no napriek tomu prívetivým dojmom.
Elegantne obišla posteľ, podpísala papier a odprevadila sanitára k dverám.
Amélia sa pozrela na chlapca. Vyzeral tak na pätnásť. Jeho vlasy a tvár boli od blata a hruď, ktorá nebola zakrytá prikrývkou mal obviazanú obväzom.
„Pekný chlapec.“ Povedala vrchná sestra a začala listovať v čiernych doskách, ktoré mala v ruke.
„Koľko má rokov?“ spýtala sa Amélia.
Sestra pokrútila hlavou. „Nič tu o ňom nie je, asi pri sebe nemal nijaké doklady.“
„Ale ako sa o tom dozvedia jeho rodičia?“
„Nebojte sa, nejako im dáme vedieť. O chvíľu by mala prísť polícia, určite ho nájdu v databáze.“
„Samozrejme.“ upokojila sa Amélia.
„Viete čo, choďte už domov. Nevyzeráte dobre.“
„Ďakujem,“ povedala Amélia, zbalila si veci, naposledy sa pozrela na chlapca a vyšla dverami z oddelenia.
