2. kapitola
O dva mesiace neskôr mladý Michal Oliver sedel znudene v najposlednejšej lavici v triede a vyrýval do nej svoje iniciálky.
V tom pred ním zastala profesorka v dlhej čiernej sukni a nervózne si pred ním klopala paličkou do svojej dlane...
„Comment vous appelez-vous?“
Michal zdvihol hlavu, no vreckový nožík čo mal v ruke neodložil.
„To je sprostá otázka. Veď to predsa viete!“ povedal a neprestal provokačne hľadieť do profesorkiných očí.
Tá sa ani nepohla, len mierne stisla pery a potichu zopakovala otázku.
„Nomen meum Lumos Angeulos est...“ povedal dôrazne a vychutnával si zmätený pohľad profesorky. Z
zrejme neovláda latinčinu. Zdalo sa, že ju odpoveď zaskočila.
„Veľmi dobrý vtip Michal, myslím, že ty máš od anjela ďaleko.“ Povedala pokojne a odišla.
Michal sa uškrnul a ďalej nerušene pokračoval vo vyrývaní do lavice.
Na konci hodiny si všetci začali baliť veci do tašiek. Profesorka nestihla ani dopovedať, študenti sa vyhrnuli s triedy.
Zostal iba Michal. Jeho polodlhé hnedé vlasy mu padali do očí. Sedel v lavici a čakal, kým profesorka prehovorí.
O čom sa s ním chcela rozprávať? Určite o jeho zmene.
Už si zvykol na zvedavé, obdivné, ba niekedy aj odsudzujúce pohľady spolužiakov, keď povedal niečo čo nemal.
Mal by držať jazyk za zubami...
Profesorka sa postavila a s vážnou tvárou pristúpila k nemu. Myslela si presne to isté čo on. Mal držať jazyk za zubami.
Nedokázala si vysvetliť jeho správanie za posledný mesiac. Ak sa ho to neopýta priamo, nemôže ho súdiť...
„Čo sa to s tebou stalo Michal? Posledný mesiac sa správať akoby si bol niekto iný.“ Odmlčala sa a spýtavo na neho pozrela.
Bývalý najlepší študent školy sa jej zahľadel do hlbokých očí. Bolo mu jej ľúto. Vedel, že je jej najobľúbenejší žiak... Ale len doteraz.
Nemohol jej to povedať aj keby chcel. Previnilo sklonil hlavu a rozmýšľal, či by sa zákony nedali nejako obísť.
„Máš nejaké problémy?“
„Nie.“ Povedal pravdivo.
„Tak potom, čo sa deje?“ jej hlas znel skôr ako hlas ustarostenej matky ako prísnej profesorky.
,,Nič"
„Ak ti mám pomôcť, musíš mi povedať pravdu. Hrozí ti trojka z chovania.“
Michal pokrčil plecami.
„Berieš drogy?“ Michal sa začal smiať. Pripadalo mu to ako totálna kravina... drogy? Čo jej šibe? Nikdy by si nezobral drogu. Ohrozilo by to jeho duchovnú silu.
Nemohol si to dovoliť... Mal lepšiu drogu.
„Ak je to všetko, čo ste chceli, môžem už ísť?“ povedal otrávene.
Profesorka po chvíľke zaváhania prikývla hlavou, no naďalej do neho vŕtala pohľadom. Michal cítil jej modré oči až kým nezašiel za dvere a nezatvoril ich.
Bol rád, že už je preč. Tam vnútri sa cítil hrozne nepríjemne. Skoro prezradil pravdu! Keby to vedel jeho Majster...
Teraz bol celkom rád, že jeho Pán nevie čítať myšlienky. Nemohol by ho zradiť. Ani svojich bratov. Veď to boli práve oni, ktorí ho oslobodili.
Ukázali mu nový rozmer myslenia, dali mu nádej a moc...
Dobre si spomínal na ten okamih pred pár mesiacmi, keď zablúdil do starej pekárne, zrúcaniny medzi modernými domami bratislavských Kramárov.
Odjakživa ho zaujímali zrúcaniny a staré rozpadnuté budovy. Vždy v nich našiel niečo zaujímavé a okrem toho, fascinovalo ho nebezpečenstvo...
Ako schádzal po schodoch do pivničných priestorov, ešte netušil, že to zmení celý jeho život. To čo videl mu nedalo pokoja až kým sa na vlastné oči nepresvedčil... .
Donútilo ho to vrátiť sa tam späť. Keď sa tam však vrátil o dva dni neskôr, už to tam nebolo. Srdce sa mu divoko rozbúchalo. To znamenalo len jedno...
Niekto tam bol, niekto, kto sa to snaží skryť! Rozhodol sa ísť tam ešte raz. Bolo to v noci za splnu mesiaca.
Presne pred dvoma mesiacmi sa zakrádal do starej budovy. Tušil, že dnes je výnimočný deň a len čo zostúpil zo schodov, bol si tým istý...
„Luan!“
