1.kapitola
Toto je začiatok knihy, ktorú som chcela napísať...... No už nebol ani čas ani nálada........... Začala som ju písať vtedy keď som Ťa stretla.......... Možno si pomyslíš, je to blbosť..........Alebo, čo to má spoločné so mnou? Asi nič..........Asi to bol len nejaký môj rozmar- ale hlavnej postave tohto rozmaru som vtedy dala Tvoje meno.............. Ty si bol ten hrdina............. Začiatok vyzerá divne............Ale obsah mal byť taký, že nakoniec Michael zachráni svoju lásku a všetky zlé veci, ktoré zažije ho posilnia a urobia z neho zrelého muža, ktorý sa nebojí ničoho........
1.kapitola
Vo veľkej tmavej sieni osvetlenej stovkami čiernych sviečok sa ozývala tichá monotónna modlitba.
Prelínala temnotu ako nejaký studený nepríjemný vietor, ktorý spôsobuje na tele zimomriavky.
Postavy v tmavých plášťoch uzatvárali kruh, cez ktorý by nepreletela ani mucha.
„Ó, Kráľu! Najvyšší Vládca tejto zeme a celého vesmíru! Prijmi našu obetu!“
Kruh sa trochu rozostúpil. Čierne bytosti akoby zhíkli. Bolo cítiť napätie, ktoré sa dalo priam krájať.
Jeden spoločný nádych a nič... Na niečo sa čakalo, na niečo veľké...
Cez štrbinu v kruhu sa vysoko nad ich hlavami zablyslo svetlo.
Pásik svetla, ktoré odrážala nebezpečne vyzerajúca dýka s ozdobnou rukoväťou.
Dýka sa akoby naposledy výstražne zablysla a dopadla. Napätie sa uvoľnilo a ticho v miestnosti preťal kvílivý nárek dieťaťa.
Trvalo to niekoľko sekúnd, potom plač utíchol...
Na tvárach postáv sa mihol akýsi diabolský úškrn. Akoby sa v nich uspokojila nejaká túžba...
Len jeden človek v miestnosti z toho nemal radosť. Triasol sa na celom tele, skrčený pod nízkou lavicou ukrytou v kúte, kde nedopadalo svetlo zo sviečok....
Nemohol uveriť tomu, čo práve videl. Čakal, že nejakých stretne, veril, že ešte stále existujú... Ale nikdy by si nepomyslel, že by to mohli byť práve oni...
Musí rýchlo zmiznúť! Nesmú ho zbadať! Potichu sa vyplazil spod lavice a takmer nebadane prešiel popri stene k dverám. Boli poodchýlené.
Opatrne sa cez ne pretiahol a chcel sa rozbehnúť, keď dvere v tom nahlas zaškrípali... Bolo už príliš neskoro.
„Stoj!“ ozvalo sa spoza dverí a v tom istom momente už hľadel do očí staršiemu mužovi v čiernom habite.
