Denník samovraha

Čomu mám veriť?

Je to tak ťažké... Neverím ani sama sebe.. Predovšetkým neverím sebe... Neverím tomu čo počujem, čo vidím, myšlienky sa mi splietajú v hlave jedna cez druhú...Spomienky... So spomienkami je to ešte horšie... Stále ma ničia výčitky... Premýšľam nad tým čo sa stalo, snažím sa spomenúť si, ale moja minulosť je ako zastretá rannou hmlou...

Dnes keď som šla do školy som si zas spomenula na ten pocit... Hmla vznášajúca sa nad cestou... Akoby som videla seba... Vtedy, kedysi...Kedy to vlastne bolo? Možno 3 roky dozadu... Už si presne nepamätám...

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Stála som v kruhu modlitebníkov s kopou otázok na duši...Ani jedna nezodpovedaná, chaos, strach, bolesť, zúfalstvo, nádej.. Možno tá posledná, že mi niekto pomôže, spasí... Spasí z mojich hriechov, predsudkou, výčitiek a rán... Z mojich každodenných bezvýchodiskových zúfaní, úvah o ničom... O ničote... A spasil ma.Naozaj ma spasil...Alebo ja som spasila sama seba? Bolo to moje rozhodnutie? Alebo nebolo? Ja naozaj neviem...NEVIEM. Neviem čo si mám o tom myslieť...

Spomienky mám také matné... Spomínam si na tú apatiu, ktorú som cítila keď som prišla na modlitbu... Bez väčších očakávaní..Dúfajúc, že ten Niekto, kto tam hore možno je mi pomôže.. Seba nenávidiaca tak veľmi ako sa len dá..Tou odpoveďou mala byť láska... Chcela som to Rudkovi povedať.: "Chcem sa modliť za to, aby som sa už necítila taká opustená, taká zúfalá...Chcem nájsť nejaký zmysel v mojom živote, hocijaký..." ale akosi zo mňa nevyšlo ani slovko. Nič. Mlčala som a v hlave nezostalo nič... A tak som len bezradne pokrčila plecami s pocitom, že ani neviem na čo vlastne tam stojím...Čo tu vlastne chcem?

Rudko povedal, že nevadí... Nevadí, prijal ma, usmial sa akoby mi chcel povedať "Všetko bude v poriadku" a položil na mňa ruky... Modlil sa... Všetko bolo normálne.

A už si pamätám len ten pohľad... Stále sa mi vracia, už viac ako dva roky...Nebol to Rudkov pohľad, nie bol to pohľad niekoho kto vidí až tam, do hĺbky duše, tak hlboko ako len On môže vidieť... Neviem si to vysvetliť... Striasa ma keď na to pomyslím. Pozrel sa na mňa a povedal.: DUCH OKULTIZMU VYJDI Z NEJ..!"  Všetko nadobudlo tú známu hmlu, ktorú vídavam tak často... Zahalila ma celú moje oči, moje myšlienky, akoby som sa celá ponorila do prázdna, do mračna úzkosti a strachu... Nedá sa to ani opísať... Spomínam si na ten pád...Padala som kdesi ďaleko do seba...Do vnútra seba , strácala som sa...Ako som sa mohla stratiť??? Upadnúť a len vzdialene sa počuť ako z mojích úst vychádzajú cudzie slová...  "NIE...NIE..." Moje nohy  urobili pár krokov dozadu... Hovorím, že urobili..Ja som len sledovala čo sa bude diať... Ako moje telo koná a hovorí..ako sa cítí... Boli to moje pocity alebo neboli??? Ja naozaj neviem...

Krik tak strašne bolestný, zúfalý, tak plný nenávisti...Priam rev kdesi mimo mňa ale zo mňa, akoby sa zo mňa dral von... Vyslovene dral... Cítila som sa tak...Ako keď vraciate, chcete to zastaviť ale vás naťahuje ďalej a len dávite zo seba to všetko zlé von...  A to je to posledné čo si pamätám...

Ešte si spomínam na niečiu prítomnosť...Boj....Dve prítomnosti prítomnosť dobra a zla... A hlavne to dobro... Spomínam si na ten pocit ktorý ma obklopil... Na rozdiel od toho prvého pocitu plného zúfalstva, nenávisti, stiesnenosti, ten druhý pocit nebol tiesnivý, ale obklopujúci... nebol zrážajúci k zemi ale vyzdvihujúci... Dával mi pocit voľnosti... Ako keby som ležala "v bavlnke",   na tom najjemnejšom, najhebkejšom čo sa len dá predstaviť... Proste vyslovene "príjemný" ale iným spôsobom ako keď je príjemné niečo "ľudské"...

Cítila som Boha..Ako ma objal, pofúkal...Ako také ranené vtáča...

Alebo to bol všetko len sen? Keby bol niekto kto by mi to mohol dosvedčiť, pripomenúť..

Už nie som schopná veriť ničomu... Všetko sa to dá vysvetliť...Aj ako sugescia...Aj ako psychická porucha...Aj ako len obyčajný stav totálneho zrútenia...Ale aj ako démonizácia... Ja už neverím ničomu... Prešla som si takým peklom, že pre mňa už nič pekné ani jednoduché neexistuje.Všetko je len nejasné a chaotické...

Som stratená sama v sebe..Vo svojich spomienkach, myšlienkach a predstavách...Akoby som už ani nežila..To že žijem mi pripomína len tá strašná bolesť ktorú stále cítim.... A chcem aby už konečne skončila...