Nežijem, len prežívam...
Cítim dlane ako ma zvierajú... Pazúre sa mi ryjú až kdesi do hĺbky duše... Trýzni ma nepokoj, neviem ho ovládnuť..On je mojím pánom.. Deň čo deň a noc čo noc mi vládne a ja už nevládzem bojovať...
Pazúre zvierajú moje myšlienky. Všetky sú poprepletané navzájom ako také klbko, neviem nájť ich začiatok ani koniec. Snažím sa ich rozpliesť, ale nejde to... Som v chaose... Neviem si to utriediť, nemôžem sa sústrediť.... A nikto iný mi v tom nemôže pomôcť len ja sama...Ale nejde to...
Kráčam ako taká mŕtvola, no nie som mŕtva, hoci by som rada nežila...
... Dýcham..., hoci mám pocit akoby ma niekto v jednostaj dusil. Niekedy mám chuť sa už nikdy nenadýchnuť.
...Jem... aj napriek tomu, že každý kúsok jedla sa vo mne prevaľuje akoby tam ani nepatril...Necítim chuť jedla, neviem sa z neho tešiť tak ako iný...
... Rozprávam... sa s ľuďmi, podľa nich som vraj veselá a komunikatívna osôbka so silnou osobnosťou.
...Klamem..., že je všetko v poriadku.
...Smejem sa... na vtipoch, ktoré nemajú žiadny význam.
...Plačem..., ale tie slzy sú aj tak zbytočné...
Žijem, ak tomu vy tak hovoríte...
Moje telo je nažive, prežíva vďaka tomu, že som ho ešte nenechala zomrieť...
Ale už ma to nebaví, už nevládzem...
Energiu vynakladám na to aby som ráno zdvihla hlavu, posadila sa a urobila pár krokov, aby som nezhnila v posteli, aby som si splnila povinnosti, z ktorých sa nedokážem radovať... aby som si potom ľahla zas do postele... A potom, potom sa snažím zaspať a míňam energiu na to, aby som bojovala s tými všetkými útokmi, ktoré aj tak asi nikdy neustanú....
